Zakázané ovocie

21. srpna 2011 v 14:21 | keishatko |  Jednorázovky
Je tak krásny. Je dokonalý. Jeho úsmev ma sprevádza po celý deň. Ako je možné, že som si to už dávno nevšimol. Možno som si to ani nemal všimnúť. Tobias Verde, 19-ročný mužný chalan. Má záujmy, ktorým sa verne venuje. Dá sa na neho spoľahnúť. Je optimista a realista zároveň. Je to láska môjho života. Dokázal by som sa na neho dívať hodiny. A pritom nechcem. Volám sa Call Verde je mi 15 a som jeho mladší brat.

"Nie, nie nie" opakujem si stále dokola. Ja ho predsa nemôžem milovať ako osobu. Milujem ho ako brata. Presne tak. Je to len a len bratská láska. Ja len žiarlim, že na mňa zabúda. Odkedy si myslí, že má svojho kamaráta Filipa radšej ako kamaráta, tak na mňa úplne zabudol. To nie je fér. Prečo sa také veci stávajú iba mne? Pozerám na nich ako spolu sedia na pohovke a diskutujú o nejakej hre. Ten Tobiho zasnený výraz sa nedá prehliadnuť. To len Filip môže byť taký slepý, že to nevidí. A možno je to aj dobre. Snáď si Tobi uvedomí, že nemá u neho šancu. Chcem, aby bol len môj a pri tom sa bojím. Taká láska nie je dovolená. Je zakázaná. Nebude ma milovať ako si ja prajem.

"Hovoril si niečo Call?" vytrhne ma z mojich myšlienok Tobi. Usmejem sa na neho, aj keď viem, že sa na mňa nepozrie. Oči ma len pre neho.
"Nie, nič som nevravel."
"Aha" odpovie neprítomne. Nestojím mu ani za pohľad. Prečo sa ja tak trápim? Prečo radšej nejdem von a nenájdem si niekoho kto si moju lásku zaslúži. On to nebude. Nevidí si ani pred nos. Nenávidím ho. Nenávidím a zároveň milujem. Som prekliaty. Otočím sa a idem radšej do izby. Tam budem mať súkromie pre svoje slzy. Tobi si ani nevšimne, že som odišiel. Zato ma až do izby sprevádzajú modré oči Filipa.

Filip

Už zase mal slzy v očiach. Zas ten smútok. Prečo ho tam neustále má? Že by to bolo kvôli Tobimu? Skĺznem pohľadom na neho. Ani si ho nevšimol. Že ma to neprekvapuje. Už dlhšie tuším, že má oči iba pre mňa. Len si prajem, aby sa ma to nikdy neopýtal. Nechcem byť ja ten zlý. Viem, že si to všimol aj ten malý krpec Call. Preto ma nemá rád. Dostať od neho slanú minerálku, či sladké vajíčka, nie je veľmi po chuti. A moje nohy už zažili svoje. Vždy keď má možnosť, tak ma kopne či skočí na nohu. Už som tie modriny prestal rátať.
"Nie si hladný?" opýta sa ma Tobi.
"Nie nie...jedol som doma. To je fajn" odmietnem.
"V poslednej dobe u nás nejedávaš. Stalo sa niečo?" pozerá tak starostlivo na mňa.
"Nie, len mamka dosť varí, tak to musím jesť inak sa naštve. Však to poznáš" skúsim. Prikývne a otočí sa späť k hre. Nepatrne si vydýchnem. Ako by som mu mohol povedať, že ich jedlo už dlhšiu dobu jesť ani nebudem. Môj žalúdok by také chute nezvládol.
"Vieš Filip, ja by som ti chcel niečo povedať" začne nervózne Tobi. Rozšíria sa mi zorničky. Prosím nech to nie je to čo si myslím.
"Áno? A čo také by to malo byť?" nie nie nie. Nehovor to. Neviem ako by som ti odpovedal, ale podľa tvojich predstav určite nie.
"Vieš, ja už dlhšiu dobu k tebe niečo cítim" začne. Toto je moja nočná mora. Ako mu mám povedať, že ja už priateľa mám? Tajil som to pred ním, aby si nemyslel, že ho od seba odstrkujem, ako on svojho brata. Asi som to mal povedať.
"Asi viem čo myslíš" poviem po tichu. Tobi prekvapene zdvihne hlavu. Celý ten čas hovoril do pohovky. Sa mi bál pozrieť do očí. Usmejem sa na neho. Hups, asi som to nemal robiť. Tobi sa začne ku mne nakláňať. Ach nie, on ma chce pobozkať. To nesmiem dovoliť. Chytím ho jemne za ramená a odtlačím ho preč.
"Nemôžem opätovať tvoje city Tobi" smutne na neho pozriem. V očiach mu vidím, že nechápe.
"Ja už niekoho mám. A ten niekto ma miluje rovnako ako ja milujem jeho. Chápeš?" opýtam sa jemne. Vidím, že ho to zranilo, ale ja inak nemôžem. Nepatrne prikývne.
"Chápem. Dlho som čakal. Možno keby som bol odvážnejší..."začne.
"Nie, nie. Tobi, ty si nepochopil. Ja ťa mám rád iba ako kamaráta. Nikdy som k tebe necítil niečo viac. Pochop ja by som si nás ako pár ani nevedel predstaviť a s Davidom chodím už rok a pol. Kedy si si začal myslieť že ma miluješ?" opýtam sa ho.
"Asi pred pol rokom" potvrdí moju domnienku.
"Tak vidíš. Podľa mňa si tu lásku iba nahováraš. Je tu niekto kto si ju zaslúži omnoho viac ako ja" modlím sa aby pochopil. Keď sa nechápavo na mňa pozrie, viem že nepochopil. Ach...čo som komu urobil? Človek aby sa hral na dohadzovača.
"To nič. To príde samo" usmejem sa na neho a postrapatím mu tie jeho jemné blonďavé vlasy. Zaujímalo by ma po kom ich také má. Oba jeho rodičia sú tmavovlasý. Aj Call má čierne vlasy.
"No ja musím do kúpeľne...hneď som tu, dobre?" vyhŕkne Tobi. Má nejako červené oči. Asi potrebuje chvíľku súkromia.
"Tak utekaj. Ja sa tu zabavím" ubezpečím ho a nechám ho nech odbehne. Asi tak po minúte z izby vylezie Call. To mi vyhovuje. Už je na čase dať veci do poriadku.
"Ako krpec? Vyplakaný?" rypnem si. Viem, že to nie je fér, ale nejako začať musím. Oni dvaja si snáď nevidia ďalej od nosa.
"A čo kreténe, už si dostal čo si chcel?" vráti mi to. Hm. Budem zlý?
"No, ako sa to vezme. Dostal som niečo čo som nečakal..." sledujem ako uprene rozmýšľa a potom ako keby som videl tu žiarovku čo sa mu rozsvieti nad hlavou, keď mu dôjde čo mám na mysli.
"Nie, to nespravil" krúti neveriaco hlavou.
"Čo nespravil?" robím sa blbím...to ja viem.
"Nevyznal ti lásku, že ne? To by nespravil" je ďalej odo mňa, ale vidím ako sa mu lesknú oči. Viem, že ho to bolí, ale niekto to urobiť musí.
"Urobil. Čo myslíš čo som odpovedal? Takto ho budem mať celého pre seba a tebe už nič neostane. Miluje mňa a nie teba. Však ani nevie, že si odišiel z miestnosti. Nezáleží mu na tebe" kriste ja pôjdem do pekla. Rozplakal som dieťa.
"To nie je pravda" zakričí. Otočí sa a snaží sa utiecť. Pri tom narazí do Tobiho, ktorý práve prišiel. Nechápavo pozrie na jeho slzy a nechá ho utiecť. Počujem už len zabuchnutie dverí. Tobi kukne na mňa.
"Na čo čumíš. Tvoj brat plače a ušiel boh vie kam a ty tu stojíš ako soľný stĺp. To si hovoríš brat?" zakričím na neho. To ho preberie a rozbehne sa za ním. No konečne. Jeden horší ako druhý.

Tobi

To som pokašlal. Kam utiekol? Ani na ihrisku, ani v parku nie je. Kde len môže byť? Mám to. Možno bude tam, kam sme chodievali spolu. Naša skrýša.
"Call? Call si tu?" zakričím. Nikto sa neozýva. Povzdychnem si. Ako sa mi mohol tak vzdialiť? Že by to bola moja vina? Videl som len Filipa a Calla som zámerne ignoroval? Čo som to za brata?
"Call prosím ozvy sa" skúsim to ešte raz.
"Choď preč" dostane sa mi odpoveď.
"Call, prosím. Čo sa stalo?" konečne ho zbadám ako sa krčí v rohu a plače. Prečo sa mi zdá, že v poslednej dobe plače nejako často? Je to kvôli mne?
"Call, čo sa deje?" opýtam sa ho a pomaly k nemu prídem. Chcem ho chytiť, ale odstrčí ma a cúva preč.
"Prečo sa staráš? Doteraz ti bolo všetko čo sa týkalo mňa jedno. Choď si za svojim priateľom. Mňa nepotrebuješ. Verím tomu, že by si bol šťastný, keby som bol mŕtvy. Keby som sa vôbec nenarodil." To už hysterický kričí. Ako si toto môže myslieť? Ja ho mám rád. Dal by som za neho všetko. Ani si neuvedomím, že som to vyslovil nahlas, kým na mňa nezačne Call kričať.
"A to ti mám veriť? Keď bol u nás Filip, tak som bol pre teba menej ako vzduch a ty by si za mňa dal všetko? To rozprávaj koňovi, ten má väčšiu hlavu, ty kretén. Nenávidím ťa, nenávidím Filipa a nenávidím všetko čo s tebou súvisí. Bodaj by som umrel a toto utrpenie skončilo" hneď ako to vysloví ma zamrazí. Call vybehne. Bez obzretia vbehne na cestu, kde sa na neho rúti auto. Môj život mi prebehne pred očami. Ako mi dali prvý krát Calla do náručia, ako sa na mňa prvý krát usmial. Nie, takto to nemôže dopadnúť. Pribehnem rýchlo k nemu a objímem ho. Keď už umrieť, tak aspoň ja. Kvôli mne je tak nešťastný. Neviem, či sme mali pri sebe strážnych anjelov alebo len šťastie, ale auto nás v poslednej chvíli obíde a zastane. Vystrašený vodič vystúpi von.
"Ste obaja v poriadku? Čo vás to napadlo vbehnúť takto na cestu, mohli ste umrieť!" zakričí na nás. Call ma objíma, tak silno, že mám pocit že ma zachvíľu rozpučí, ale nesťažujem si. Som šťastný, že sa nám nič nestalo.
"Prepáčte. Už sa to viac nestane. Sme v poriadku" ubezpečím ho. Vodič prikývne a znova nasadne do auta a odíde.
Pozriem na Calla, ktorý ešte stále plače.
"Call, si v poriadku?" viem že je to otrepané, ale ja sa musím uistiť. Zaznamenám jeho prikývnutie.
"Pôjdeme domov a tam sa pozhovárame, dobre?" znova prikývne, ale nepustí ma. Povzdychnem si a vezmem ho do náručia. Nie je moc ťažký a moje hodiny v posilňovni neboli márne.
"Poriadne sa ma chyť. Ja sa o teba postarám." Call ma chytí okolo krku a drží sa ma pevne. Usmejem sa a pomalým krokom ideme domov. Neviem prečo, ale je mi hrozne príjemne ho takto držať. Ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. Nechápem to. Pri vchodových dverách čaká Filip.
"Tak vidím, že som tu navyše. Nechám vás o samote, máte sa o čom rozprávať" žmurkne na mňa a už ho niet.
"Tebe nevadí, že odišiel? Však ste spolu začali chodiť" ozve sa Call. O čom to rozpráva?
"My spolu nechodíme. Filip má už priateľa a ja si myslím, že som ho nemiloval tak ako som si myslel" vyvediem ho z omylu. Chvíľu prekvapene na mňa pozerá a potom sa usmeje.
"To som rád" šepne. Asi si myslel, že som to nepočul, ale počul. Posadím ho na pohovku, obom nám spravím čaj a sadnem si oproti nemu.
"Tak, čo sa tu stalo?" opýtam sa ho. Call drží svoj čaj oboma rukami a snaží sa splynúť s pohovkou.
"Vieš, ja...ty si si ma nevšímal. Keď som niečo povedal, tak si ma ani poriadne nepočúval. Ale keď prišiel Filip tak ako keby sa svet okolo teba prestal točiť a ty si vnímal iba jeho. Na mňa si kašlal. A keď mi Filip povedal, že ma nemiluješ. Tak som to nevydržal. Je toho na mňa veľa. Ja už neviem čo mám robiť, aby si si ma všimol. To som ti tak ľahostajný?" vyhŕkne všetko naraz a znova mu začnú tiecť slzy. Rýchlo položím hrnček a podídem k nemu, aby som ho objal. Tak strašne som na seba nahnevaný.
"Ja sa zmením. Fakt. Bol som hlupák. Teraz sa ti budem venovať celý čas až ma budeš mať po krk. Sľubujem" len dúfam, že mi uverí. Nemôžem stratiť dôveru môjho bračeka.
"Sľubuješ?" vzlykne.
"Sľubujem" prikývnem. Zrazu ho mám plnú náruč a samé slzy. Ja to zmením. Bude sa len usmievať.

O mesiac

"Ja to nechápem Filip. Keď som s ním, tak mi srdce búši ako splašené. Je to iné ako u teba. Potia sa mi ruky a pomaly ani neviem čo mám povedať. Jeho úsmev mi rozjasní deň. Je to normálne, aby som toto cítil pri bratovi?" opýtam sa nešťastne môjho najlepšieho kamaráta. Odkedy sme sa s bratom uzmierili, som začal s Callom tráviť omnoho viac času. Chodíme spolu do kina, do zábavného parku, na zmrzlinu a prechádzky do parku. Chodím pre neho do školy, keď mám čas. Proste som všetok svoj voľný čas rozdelil na občasné návštevy Filipa a jeho priateľa a brata. A v poslednej dobe sa cítim pri Callovi divne.
"Na to je len jedna diagnóza. Si zamilovaný" povie Filip. Ohromene na neho pozerám.
"To nemyslíš vážne. Je to môj brat. Nemôžem ho milovať. Je to zakázané. Je to nechutné" rozmýšľam, či sa snažím presvedčiť jeho alebo seba.
"To čo hovoríš je blbosť Tobi. Miluješ ho. Tak si to priznaj" dobiedza Filip a ako by to nestačilo, tak sa David za jeho chrbtom smeje.
"Čo na to hovoríš ty? Tiež s ním súhlasíš?" opýtam sa ho. David sa prestane smiať a vážne na mňa pozrie.
"Ja si myslím, že má moje zlatíčko pravdu. Ty svojho brata miluješ viac ako rodinu. Miluješ ho ako partnera" povie ako keby to bolo normálne. Nechápem ich.
"Tak a čo mi odporúčate urobiť?" spýtam sa nešťastne.
"No, je to jednoduché. Teraz ideš von s Callom, že? Tak sa mu vyznaj" povie svoj plán Filip. Pozerám na neho ako na blázna.
"To si robíš prdel, že? Však sa na mňa znechutene pozrie a pošle ma do samotných pekiel. Nemôžem za ním prísť a povedať mu: Hej Call, vieš tak nejako som zistil, že ťa milujem. Čo s tým urobíme?" poviem sarkasticky.
"Presne. Uvidíš, jeho odpoveď ťa prekvapí" povie Filip a postrčí ma k dverám. Má pravdu je čas aby som išiel. Call ma čaká. Posledný krát sa na tých dvoch pozriem a idem za svojím šťastím.
"Tobi, no konečne. Už som myslel, že si na mňa zabudol" privíta ma Call, tým že na mňa skočí. Srdce mi poskočí radosťou, keď začujem jeho smiech. Je fakt nádherný. Ako som mohol byť tak slepí? Jeho čierne vlasy sú krásne uhladené na svojom mieste. Dnešné emo účesy sú perfektné. Call s takým účesom vyzerá super. Je o hlavu a pol odo mňa menší, ale zato ma sily dosť. Pred pár dňami som ho načapal iba v uteráku. Vyšiel zrovná zo sprchy. Skoro ma ranila mŕtvica. Jeho mokré vlasy splývali na jeho tvári, kvapôčky mu pomaly stekali po jeho nahej vypracovanej hrudi a ten malý uterák skoro nič nezakrýval. Len dúfam, že si nevšimol ako som na neho hladovo pozeral. Bodaj by mali Filip s Davidom pravdu.
"Máme ešte čas, kým začne film. Neprejdeme sa?" navrhnem. V parku budem mať viac priestoru mu to povedať.
"Dobre" súhlasí Call. A ťahá ma k parku. Je príjemné ho takto držať za ruku. Keď sme konečne v parku, tak ho nasmerujem k lavičke, ktorá je trochu ďalej od centra diania. Posadím ho a ja si čupnem pred neho.
"Tobi deje sa niečo?" opýta sa ma opatrne. Deje sa viac vecí.
"Call, chcem ti niečo povedať. Tak ma neprerušuj a pozorne počúvaj. Potom keď skončím mi môžeš povedať svoj názor, dobre?" počkám, kým prikývne a ja sa zhlboka nadýchnem.
"Vieš tento čas čo spolu trávime je pre mňa veľmi vzácny. Som rád s tebou. Veľmi rád. Ale v poslednej dobe som si začal niečo uvedomovať." Celý čas čo hovorím pozorne sledujem jeho výraz. Zatiaľ sa tvári, že ma pozorne počúva. To mi dodá odvahu a pokračujem.
"Vieš, keď som s tebou tak som hrozne šťastný. Rád ťa objímam a niekedy mám nutkanie ťa pobozkať. Vieš, žiarlim keď tvoj úsmev patrí niekomu inému ako mne. Keď sa ťa dotýkajú, aj keď je to iba kamarát, či kamarátka. Vieš moje srdce mi ide vyskočiť z hrude, keď sa pozeráš iba na mňa. Keď ma chytíš za ruku vo chvíľach, keď mi chceš niečo ukázať. Vieš, ja som zistil že ťa milujem. Tak strašne moc, že neviem čo mám robiť. Milujem ťa viac ako som si myslel, že milujem Filipa. Ja pochopím, keď si budeš myslieť že som zvrhlý a nebudeš sa chcieť so mnou stýkať. Call...ja...." nestihnem už nič viac povedať pretože Call na mňa skočí a svoje pery pritisne na tie moje. Pred očami sa mi zjavia hviezdičky. Hneď mu bozky začnem oplácať. Keď sa odo mňa odtrhne zbadám v jeho očiach slzy. Zľaknem sa.
"Tobi ty si taký kretén. Prečo ti to tak dlho trvalo? Aj ja ťa milujem. Už som si myslel, že moja promenáda iba v uteráku ťa nechala chladným" zasmeje sa. Prekvapene na neho pozriem.
"Ty si to plánoval?" opýtam sa neveriaco. Smelo mi prikyvuje.
"Pýtal som si rady od Filipa a on mi poradil toto. Vraj keď to nezaberie, tak potom si stratený prípad. Vidím, že mal pravdu. Si sa konečne rozhúpal" povie a objíme ma. Ja musím nové informácie rozdýchať. Tak ten zradca čo si hovorí môj kamarát to všetko vedel a nič mi nepovedal. Začnem sa smiať. Call na mňa pozrie, chce niečo povedať, ale nedám mu možnosť. Hneď ho začnem bozkávať.
"Milujem ťa Call, milujem milujem milujem...." opakujem mu to stále dokola a zasypávam jeho tvár bozkami. A on sa tak krásne smeje.
"Aj ja ťa milujem Tobias Verde. Tak počítaj s tým, že sa ma už nezbavíš" upozorní ma s vážnou tvárou. Usmejem sa na neho.
"S tým počítam" poviem a pokračujem v bozkávaní. Je mi jedno, že nás môže niekto vidieť. Je mi jedno, že rodičia možno budú proti. Ja sa svojej lásky nevzdám. Teraz nie. Budem za ňu bojovať.

Koniec

Call



















Tobi
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kana~♥~ Kana~♥~ | Web | 21. srpna 2011 v 14:50 | Reagovat

to bylo......bylo....bylo....ksakru, kde jsou ta správná slova........počkej, už to skoro mám.....na jazyku.............perfektnííííí. naprostá nádhera.
ten tobi byl ale zabedněnec.
No ale to s  tím autem......no o mě se pokoušel infarkt. Už sem se lekla, že se něco stane.máš jediný štěstí, že jsou v pořádku.
ale to potom, jak vzpomínla na to, jak ho viděl v tom ručníku, který skoro nic nezakrýval......uhn.....škoda že zakryl =D
díky bohu, že sjou spolu, ale řeknu ti, já bych to nedokázala, jako takhle říct...a ještě se přitom na něj dívat.......XD
moc se ti to povedlo, musím ti vyseknout velkou poklonu, jenom nevim, kde na to vezmu sekáček,abych to vysekla XD

2 Kayleigh McCamyo Kayleigh McCamyo | Web | 21. srpna 2011 v 15:12 | Reagovat

Oh, doprdele. Toto byla SUPER povídka. Jako, ty víš, co k dokonalisti chybělo... xD (No jo, závislák na yaoi se ozval...) xD Fakt se ti povedla, zdá se, že tenhle blog má kvalitní základy :)

3 Rhea Rhea | 21. srpna 2011 v 17:45 | Reagovat

Super povídka. :-)

4 Domča Domča | Web | 29. srpna 2012 v 10:11 | Reagovat

Toto bolo úžasné :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama