01. Nové telo, nový život

30. března 2014 v 23:12 | keishatko |  Hups, umrel si!
Tak ako som sĺúbila tak som tu s prvou kapitolou novej poviedky :) Dúfam, že sa vám začiatok bude páčiť a počkáte si na pokračovanie :D Príjemné čítanie. Cover mi urobila Luczaida a moc jej za neho ďakujem :-*






Nové telo, nový život




"Zavri si hubu, čo si myslíš, že na mňa si môžeš dovoľovať?" okríkne ma ten chlapík. Chytí ma pod krkom a hodí o stenu. Hlavu si poriadne udriem. Posledné, čo vidím, je, ako sa ku mne približuje s tým hrozivým výrazom. To mám zato, že sa priatelím s ľuďmi, ktorí nemajú chrbtovú kosť. Pokojne svoje dlhy hodia na mňa. A ja potom ani neviem, prečo ma zatiahnu do tmavej uličky a mlátia do mňa, ako keby som bol nejaké boxovacie vrece.

"Haló, otvor oči," začujem hlas. Poslúchnem a otvorím oči. Nepociťujem žiadnu bolesť, ako predtým. Podivím sa. Všade je bielo.
"Kde to som? V nemocnici?" Zamumlem. Necítim ani pach dezinfekcie.
"Musím ťa sklamať, toto nie je nemocnica," ozve sa znova hlas odniekiaľ. Začnem sa obzerať, ale nikoho nevidím.
"Kto ste? A kde to vôbec som?" začnem mierne panikáriť. Pozriem na seba. Mám na sebe nejaké biele pyžamo, čo som nikdy v živote nevidel. Kam som sa to, sakra, dostal?
"Oh, prepáč, zabudol som, že ma nevidíš. Počkaj," zrazu sa predo mnou objaví mladý chalan. Takmer ma raní mŕtvica.
"Sakra, čo to bolo? Ako si to urobil?"
"Čo? Jáj ty myslíš toto," luskne prstami a znova ho nikde nie je. Skúšam rukami, či je len neviditeľný, ale je tam naozaj prázdny priestor.
"Tu som," ozve sa za mnou a ja sa rýchlo otočím.
"Ako?" vôbec ničomu nerozumiem.
"To vie každý anjel," povie, ako keby to mala byť pre mňa nejaká samozrejmosť.
"Haha," uchetnem sa hystericky.
"Takže, vitaj v nebi. Ja som Ris, som tvoj strážny anjel," predstaví sa. Vyzerá skôr ako niekto, kto by ma v tmavej uličke obral o peniaze a nie ako anjel.
"Veľmi vtipné. Keby si bol môj strážny anjel, ako hovoríš, a toto je nebo, tak potom to znamená, ž-že som mŕtvy," zaseknem sa. To predsa nemôže byť pravda. Dívam sa na neho ako na niekoho, kto by mi to mohol všetko osvetliť. Ale on sa k ničomu nemá. Vlastne nemá ani krídla.
"Neverím, nemôžem byť mŕtvy. Toto je nejaký hlúpy kanadský žartík. Však anjeli majú krídla, nie? A vyzerajú nadpozemsky. Ty si skôr nejaký sopliak, ktorý sa rozhodol, že je čas vystreliť si z dospeláka," odmietam si to pripustiť.
"Chceš vidieť moje krídla?" podiví sa.
"Tu sú," povie ako by nič a odrazu sa za ním objavia krásne biele krídla. Natiahnem roztrasene ruku a dotknem sa ich. Sú naozajstné. Také hebké.
"Nemožné," zamumlem. Oči musím mať ako tenisáky, lebo ten, čo tvrdí, že je mojím anjelom, sa rozosmeje.
"Ver, že je to možné a je to skutočnosť. Adrián, fakt ma to mrzí. Toto sa nemalo stať. Vieš, tvoj čas ešte neprišiel. Ešte si nemal umrieť. Vlastne ten úder ani nebol taký silný, aby si prišiel o život," začne mi vysvetľovať.
"Brzdi, brzdi. Čo mi to tu hovoríš? Že som tu ešte nemal byť? Tak ma vráť a bude to," usmejem sa nádejne. Znova mi uhne pohľadom. Ako keby spravil niečo, čo nemal.
"Vieš, všetko je to moja vina. Tak trochu som si odskočil. Vieš, mal som rande a tak som ťa nechal samého. Len na pár hodín a keď som sa vrátil, tvoja duša už bola mimo tvojho tela. Asi zo šoku. Alebo zo strachu, že ťa napadli, vyskočila z tvojho tela," začne máchať rukami.
"Tak ma vráť, nie?" zopakujem.
"Nemôžem," šepne.
"Ako nemôžeš. Nerozumiem. Však som tu len pár minút, to by nemal byť taký problém, nie?" ubezpečujem ho.
"Omyl. Si tu už pár dní. Len si nevnímal okolie. Tvoje telo už pochovali," oznámi mi.
"ČOŽE?!!!" Vykríknem. Chytím ho za golier a začnem ním triasť.
"To nemyslíš vážne. Ako ma mohli pochovať? Čo mám teraz robiť? Ostať v nebi? Ja som chcel ešte žiť. Chcel som sa oženiť, mať deti," pustím ho a začnem pochodovať.
"Vlastne toto ani nie je nebo. V skutočnosti nemôžeš do neba, tvoja smrť nebola plánovaná. Preto ťa v nebi nikto nečaká. Proste som to celé pokazil. Ale ver, že by si sa neoženil. Videl som tvoju knihu života a umrel by si ako zatrpknutý starý dedulo, čo by na všetkých nadával. Preto mám pre teba riešenie," usmeje sa na mňa žiarivo.
"Neoženil?" to jediné mi ostalo v hlave. Takže Mary ma nakoniec odkopne? To som mohol čakať. Vedel som, že tie klebety o tom, ako ma podvádza na každom kroku, budú založené na pravde.
"Aké riešenie pre mňa máš?" sadnem si na zem. Ak je to vôbec zem. Začína mi byť z toho bieleho prostredia blbo.
"Jednoducho ti dám iné telo," oznámi mi. Povzdychnem si. Prečo som ja musel dostať takého anjela?
"A to som si ja myslel, že nič absurdnejšie ako strážny anjel nemôže byť. Ako by si mi mohol dať iné telo? Myslíš, že ho predávajú len tak na trhu, či čo? Prosím si čiernovlasého muža, stredného veku s priemernou postavou. Takých 80 kíl by stačilo," poviem, ako keby som si u mäsiara objednával šunku.
"Však nie som blbý, viem, že telo nikde nekúpime. Jednoducho to urobíme tak, že keď niekto umrie, tak do jeho tela skočíš a hotovo. Mám už jedného vyhliadnutého. Je v nemocnici a bojuje o život, ale on to už vzdal. Roky, čo mal, premrhal a jemu sa žiť už nechce. Vieš, takíto sú hneď stvorení do pekla. Lucifer má z toho radosť. Tak poď, kým nebude neskoro. Vieš, musíš do jeho tela skočiť hneď, ako jeho duša vyjde a zmizne," vysvetľuje mi. Pozdvihnem pochybovačne obočie. Niečo tak absurdné nemôže ani vyjsť.


Na nič nečaká a chmatne ma za ruku. O chvíľu sa objavíme v nemocničnej izbe. No skôr na operačnej sále. Vôbec tomu pacientovi nevidím do tváre.
"Pozri, toto je tvoja druhá šanca. Tak ju nepremrhaj, jasné? Dalo mi práce zistiť, ako to vyriešiť tak, aby som neprišiel o krídla. Budem ťa chodiť kontrolovať a neboj, už na rande nepôjdem. Takže aj z neba budem na tebe dozerať, tak ako sa má," usmeje sa na mňa.
"Počkaj, aspoň mi o ňom niečo povedz," spanikárim. On to naozaj myslí vážne.
"Nie je čas. Už odchádza. Neboj, to zvládneš a nesmieš sa prezradiť. Si nový človek a na svoj starý život zabudni. Nesmieš nikoho zo svojej minulosti vyhľadať a nikomu nesmieš povedať, že si prevtelená duša. Toto je tvoja nová šanca. Tak zmeň to, čo by ťa čakalo v tvojom starom Ja," strčí do mňa a ja začnem padať. Potom je už iba tma.

"Tak ako je na tom, pán doktor?" začujem ženský ustrašený hlas.
"Mal na mále. Na operačke mu zlyhalo srdce, ale podarilo sa nám ho dostať znova do behu. Je mladý a chce žiť, to je hlavné," ozve sa profesionálny hlas. Očividne doktor. Bolí ma hlava a zvyšok tela. Čo som to preboha robil?
"Ja len nechápem prečo to všetko robil. Už toľkokrát sme mu povedali, že si neželáme, aby sa s takými ľuďmi stýkal, ale aj tak za nimi chodil a takto to dopadlo. Keby nás aspoň trochu počúval," začujem ďalší mužský hlas. Kto sú všetko tí ľudia? A to sa zhovárajú o mne? Zakňučím, keď sa pokúsim pohnúť rukou. Mám pocit, ako keby cezo mňa prešiel valec.
"Už sa preberá," oznámi doktor. Ako keby som sám na to neprišiel. Otvorím oči. Vidím trochu rozmazane. Potom sa mi pred očami zjaví malá baterka.
"Bolo na čase, aby ste nadobudli vedomie. Ako sa cítite? Čo bolesti?" začne sa ma vypytovať. Zamľaskám.
"Vodu," zachrčím. Mám v hrdle hrozné sucho.
"Samozrejme," hneď mam pri perách slamku. Párkrát si potiahnem, aby som si ovlažil ústa a hrtan.
"Ďakujem," zamumlem a povzdychnem si.
"Čo sa stalo?" Opýtam sa a snažím sa zaostriť zrak. Hmlovito vidím tri postavy. Jeden z toho musí byť doktor.
"Mali ste nehodu s autom. Takmer ste to neprežili. Museli sme vás operovať. Vy si to nepamätáte?" opýta sa ma. V hlase mu počuť ustarostenie.
"Nie," zamračím sa a konečne zaostrím.
"Čo si si myslel, že robíš? Nemáš ani vodičák. Prečo si jazdil tým autom? Mohol si sa zabiť. To nás tak neznášaš, že chceš prísť o život?" Začne mi vyčítať ten starší muž. Zamrkám.
"Kto ste?" opýtam sa šokovane. Muž aj žena zalapajú po dychu.
"To si z nás robíš srandu?" vyhŕkne. Pokrútim hlavou, aspoň sa o to pokúsim, ale zabolí to.
"Ja myslím, že je to dôsledok toho úderu do hlavy. Očividne má amnéziu. Ešte mu urobíme pár vyšetrení, ale som si tým istý." Nechápavo na nich hľadím. Amnéziu? Pamätám si bitku v uličke a potom sen o anjelovi. O tom, čo stojí za nim. Počkať. On stojí za nimi?

"Poďte so mnou. Vonku vám to vysvetlím," netrvá dlho a som sám. No sám, ako sám.
"Tak sa ti to podarilo," pristúpi ku mne Ris, ak som si dobre zapamätal.
"Takže sa mi to nesnívalo. Fakt som umrel a teraz mám iné telo?" opýtam sa pochybovačne.
"Nesnívalo. Takže neurob nejakú hovadinu. Podľa nich máš amnéziu, tak nieže začneš kecať o svojom starom živote, jasné? Inak prídeš aj o tento život. Tí dvaja boli tvoji rodičia a máš ešte malého brata. Tvoja nová rodina. Uži si to. Keby niečo, tak na mňa zavolaj. Ak budem mať čas, objavím sa. Veľa šťastia," zakýva mi a zmizne. Som totálne v šoku.
Dvere sa zrazu otvoria a do vnútra nakukne malá čiernovlasá hlavička. Na tvári ma veľké fialové oči. Neviem určiť, či je to dievčatko alebo chlapček.


"Ahoj," pozdravím slušne. Vystrašene sebou trhne. Ale nakoniec vojde.
"Ahoj, už je ti lepšie?" opýta sa s rukami za chrbtom. Podivene sa na to stvorenie dívam.
"Dá sa tak povedať. A ty si kto?" opýtam sa opatrne. Prekvapene na mňa pozrie a potom sa rozplače. Tak to mi nevyšlo.
"Hej, neplač, poď sem a povedz mi, čo sa stalo, dobre?" usmejem sa. Poslúchne a pristúpi.
"J-Ja som Rin, t-tvoj brat. T-ty ma nao-ozaj n-nemáš rád?" opýta sa ma roztrasene. Takže toto je môj malý braček? Páni, netipoval by som ho na chlapca.
"Vieš, ja si nič nepamätám. Tak neplač kvôli tomu, že som nevedel, kto si. Silno som sa udrel do hlavy, to preto," vysvetľujem mu. Ako by ten, čo mu patrí toto telo, mohol nenávidieť tohto chlapčeka? Je celkom chutný.
"Nepamätáš? Ani to, ako si na mňa kričal a to všetko?" začne si utierať slzy. Pokrútim hlavou.
"Nie, ale môžem ti povedať, že si hrozne zlatučký. Som rád, že mám takého bračeka" zdvihnem ruku, že ho pohladím. Trhne sebou, ale potom sa nechá. Nakoniec spoza chrbta vytiahne plyšového macka.
"Priniesol som ti ho, aby ti tu nebolo smutno," usmeje sa na mňa.
"Ahá, a ten patrí tebe?" prevezmem ho.
"Áno, dala mi ho mama, keď som sa bál búrky. Volá sa Brumko," vysvetlí mi. Pozriem na macka a chytím ho za packu.
"Ahoj, Brumko, veľmi ma teší, ja som, ehm..." zaseknem sa.
"Ako sa volám?" pozriem na toho malého.
"Ty si zabudol aj svoje meno?" podiví sa. Prikývnem.
"Voláš sa Adrián, ale ja ti tajne hovorím Adi," povie, pri čom pri slove Adi stíši hlas. Takže meno mi ostáva. Aspoň mi nebude robiť problém, keď na mňa zavolajú.
"Tak Brumko, teší ma. Ja som Adrián, ale môžeš mi hovoriť Adi," žmurknem na drobca. Ten sa zasmeje a vylezie si ku mne do postele. Vôbec ho netrápi, že sme v nemocnici a pritom sú tu prístroje, ktoré kontrolujú môj stav.
"Už ma budeš mať rád?" chytí ma za ruku. Prekvapene na neho pozriem. Potom sa usmejem a opatrne ho objímem.
"To vieš, že budem," poviem. Ani neviem ako, ale zaspím s ním po boku, ako aj s Brumkom.


Obaja rodičia, čo vojdú neskôr do izby, sú prekvapení a šokovaní. Ale o tom už ja neviem. Som zvedavý, ako môj nový život bude prebiehať.



>>>pokračovanie nabudúce
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 kikina kikina | 31. března 2014 v 16:50 | Reagovat

Jen tak náhodou jsem koukla na tuto povídku a velmi se mi zalíbila. Mám ráda takový žánr. Jsem zvědavá jak si Adrián v novém životě povede a koho si najde :) už se těším na pokračování.

2 KATKA KATKA | 1. dubna 2014 v 15:34 | Reagovat

doufám že se mu bude dařit a že zlé má za sebou :-D

3 Widlicka Widlicka | 1. června 2014 v 13:54 | Reagovat

Krása ;-P

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama