02. Príjemný pocit

9. dubna 2014 v 22:16 | keishatko |  Hups, umrel si!
Pokračovanie novej poviedky a aby som vás potešila, tak druhá časť Výstrelu je už u bety :)






Beta: Barunka

Príjemný pocit




"Aký som bol?" opýtam sa svojich rodičov, ktorí teraz sedia na stoličkách vedľa postele, zatiaľ čo Rin sedí na posteli a opiera sa mi o bok.
"No, neviem, kde začať," ozve sa otec. Vyzerá trochu nesvoj.
"Čo tak na začiatku," pokúsim sa usmiať. Obaja sebou trhnú. Asi by som to mal obmedziť.
"No, povedzme, že si priemerný študent. Mohol by si byť lepší, keby si sa učeniu venoval, ale všetko zanedbávaš. Od môjho sobášu tu s Elenou," kývne na svoju manželku.
"Takže ty nie si moja pravá mama?" Opýtam sa prekvapene. Ona sklopí zrak a pokrúti hlavou.
"Neodpustil si otcovi, že sa znova oženil. Mňa si neznášal a svojho brata si nikdy neprijal," vysvetľuje.
Zamračím sa.
"Kedy ste sa zobrali?"
"Pred piatimi rokmi," povie mi šokujúcu pravdu.
"Ale však to je dlhá doba," pozriem na malého Rina.
"Takže ty si jeho otec? Ako myslím náš spoločný, nie? Preto ste sa vzali?" Tipujem, že má Rin okolo piatich, možno šiestich rokov.
"Chodil som s Elenou pár mesiacov, keď mi oznámila, že čaká dieťa. Tak som usúdil, že je to znamenie, aby som sa znovu oženil. Tvoja matka umrela na rakovinu, keď si mal toľko čo Rin. Nevadilo ti, keď som chodil s nejakou ženou, ale svadbu si odmietal. Začal si trucovať. Po svadbe si začal chodiť von s kamarátmi. Začal si porušovať večierku. Pred rokom sa to zhoršilo. Chodil si za školu, mal si potýčky v baroch. Bol si často opitý a pod vplyvom omamných látok. Mali sme o teba strach. Nevedeli sme, čo si máme s tebou počať. Len som chcel, aby sme boli rodina," šepne. Všimnem si tých ustarostených vrások okolo očí a úst. Mali to ťažké. Možno je dobre, že ten, ktorého považujú za svojho syna, sa už nevráti.
"Prečo ste ma nevyhodili z domu? Možno by som sa spamätal," opýtam sa opatrne.
"Neviem, či by to vyriešilo naše problémy. Si neplnoletý, delikvent. Polícia by ťa domov tak či tak doviedla a báli sme sa, že by si tam umrel. Čo sa skoro aj stalo," chytí mi ruku. Cítim, ako sa trasie.

"Ja neviem čo moje staré ja, ale mne sa páčite. Rin je fakt úžasný. Takého bračeka by si snáď prial každý," usmejem sa. Znovu sebou šklbnú.
"Nepáči sa vám môj úsmev? Zakaždým sebou trhnete, keď to urobím. To vyzerám tak strašne?" Som z toho zmätený. Vlastne som svoju tvár ešte nevidel.
"Pravdaže nie, len nie sme zvyknutí na taký úprimný úsmev. Musíš uznať, že je to pre nás nové. Obyčajne si sa na nás mračil, alebo mal kamennú tvár," ubezpečuje ma Elena, čiže vlastne mama.
"Aha, už som sa zľakol," odľahne mi.
"Kedy ma pustia?" Opýtam sa na ďalšiu vec, ktorá ma zaujíma.
"Doktor povedal, že ti musí urobiť ešte zopár testov. Vieš, tá amnézia mu robí starosti. Vraj sa stáva, že po takejto nehode si ľudia nevedia spomenúť na svoju minulosť. Ale že sa ti časom vráti," začnú ma obaja uisťovať. Keby len tak vedeli.
"Rátame s tým, že by ťa už zajtra mohol prepustiť. Prinesieme ti nejaké oblečenie, aby si sa mal do čoho obliecť," prikývnem.
"Ďakujem, bolo by zlé, keby som musel ísť v tejto nočnej košeli. Cítim, ako mi fúka na chrbát, takže by mi každý videl zadok a o to veľmi nestojím," uchichtnem sa. Mama s otcom sa tiež pousmejú.
"Sme radi, že si takpovediac v poriadku. Tvoj mobil sa pri tej zrážke rozbil, tak ti kúpim nový," oznámi mi otec.
"Ďakujem oco, to by som bol moc rád" poteším sa. Potom však zblednem, lebo oco začne plakať.
"Spravil som niečo?" začnem sa strachovať. On len pokrúti hlavou.
"Nepovedal si mi oco od tej svadby," šepne. Kriste, čo to bolo za sopliaka, ktorý takto trápil svojich rodičov?
"No, ja by som ti tak rád hovoril a tebe mama, ak to nevadí," otočím tvár na Elenu.
"N-nevadí mi to," začnú tiecť slzy aj jej.
"Mám ťa rada a nevadí mi, ak mi tak budeš hovoriť. Naopak, budem šťastná. Vždy som chcela, aby si mi tak povedal," vzlykne. Rin nakukuje a potom pozrie na mňa.
"To sú slzy šťastia?" opýta sa ma. Pohladím ho po vláskoch.
"Áno sú," potvrdím mu to. Usmeje sa a prikývne.
"Tak to potom nevadí," znova sa vráti k maznaniu s Brumkom.

"Tak my ideme, vrátime sa zajtra ráno. Pekne odpočívaj," zdvihnú sa rodičia. Prikývnem, že tak budem robiť. Všimnem si, že mama váha, ale potom sa ku mne zohne a vtisne mi bozk na čelo.
"Mám ťa rada, Adrián," šepne. Usmejem sa. Myslím, že aj ju budem mať veľmi rád. Už je to nejaká doba, keď ma niekto takto láskyplne pobozkal. Zacítim ruku na ramene.
"Tak sa maj, synak, a žiadne výtržnosti," povie s nádychom žartu, ale počuť tam aj tichú výstrahu.
"Neboj sa, oco. Budem odpočívať," ubezpečím ho. Prikývne. Vezme na ruky Rina, ktorý mi v posteli zaspal. Ešte im zakývam a potom si ľahnem.

"Som rád, že ti to s nimi tak pekne ide," objaví sa pred posteľou Ris.
"Kriste, chceš, aby ma natiahlo?" Chytím sa za srdce, ako som sa ho zľakol.
"Nepreháňaj," zasmeje sa a opráši si neviditeľnú špinu z ramena.
"Tak na čo si prišiel?" Opýtam sa ho zvedavo.
"Prišiel som ťa skontrolovať. Predsa len máš nové telo, to nie je niečo, čo sa stáva každý deň. Ale ide ti to skvele. Urovnal si to s rodičmi. Vidieť na nich ako sú šťastní. Trápili sa už pekne dlho. Zaslúžia si, aby ich syn prijal, aj keď ty v podstate ich synom ani nie si. Nepokašli to. Budeš mať v nich obrovskú oporu." Hovorí to, ako keby som to sám nevedel. Už som si to stihol domyslieť aj sám.
"Tak teraz spi. Ja pôjdem. Nezabúdaj, stále ťa sledujem," naznačí mi očný kontakt prstami a potom zmizne. Pokrútim hlavou. Mám fakt divného strážneho anjela.

"Ha, mám ďalší pár," zasmeje sa Rin. Prehovoril ma, aby som si s ním zahral pexeso, kým rodičia zisťujú, kedy ma presne prepustia.
"Si v tom dobrý, si si istý, že nepodvádzaš?" Zasmejem sa a znova otočím späť kartu, keď nemám pár.

Dvere sa ticho otvoria a vojde do vnútra pre mňa neznámy človek.
"Ja neverím vlastným očiam. Odkedy si takým dokonalým starším bratom?" Trhnem sebou. Jasne počuť výsmech v tých slovách. Zamračím sa na toho človeka. Má také nahnevané oči. By ma zaujímalo, ako vyzerá jeho tvár, keď sa usmeje.
"Máte nejaký problém?" Bol by som radšej keby odišiel.
"Máte?" Pozdvihne dotyčný obočie v prekvapení.
"Odkedy mi vykáš?" Pristúpi bližšie.
"Vykám tomu, koho nepoznám," oboznámim ho.
"Nepoznáš?" Zastaví sa v pohybe. Prikývnem.
"Doktor tomu hovorí amnézia. Slušné by bolo, keby ste sa predstavili, lebo ja si nevybavujem nikoho s takou tvárou," poznamenám. Na miesto toho, aby sa mi predstavil, tak sa začne smiať. Povzdychnem si. Nechápem, čo je tu smiešne.
"Amnézia, tak to je skvelé. Ty si iný parchant," stačí mu pár krokov a drží ma pod krkom.
"Tak ma počúvaj, jasné? Poviem ti to iba raz. Volám sa Darius a ty si môj otrok," zavrčí mi do tváre. Začujem vzlyknutie.

Zaznamenám, že Rin je preľaknutý a plače. To ma naštve. Chytím ho za ruku, ktorou ma drží a stisnem. Neviem, ešte akú mám silu, ale očividne dosť veľkú, lebo ma hneď pusti. Zato ja jeho nie.
"Ty počúvaj jasne mňa. Nie som ničí otrok a už vonkoncom nie tvoj. Nepoznám ťa a nemysli si, že využiješ moju stratu pamäti. Pochybujem, že som niekedy bol niekoho otrokom. Očividne to bolo naopak," uškrniem sa. Zbledne, takže som mal pravdu. Pustím ho.

"Darius, či ako sa to voláš. Zabudni na mňa. Ja neviem, či si niekedy spomeniem, čo bolo predtým. Mal by si začať odznova, ako to robím teraz ja. Ak chceš, môžeme byť priatelia, viac ti ponúknuť nemôžem," poviem mierne. On na mňa neveriacky pozerá.
"Si blázon, keď si myslíš, že oni zabúdajú. Zabijú ťa. Mne je to jedno. Ja padám, kašlem na teba," vyhŕkne a utečie. Inak sa to nazvať nedá.
"Adi, ublížil ti?" Pohladí ma Rin po líci. Usmejem sa na neho.
"Nie, som v poriadku. Ale tuším sa nám karty pomiešali. Dáme novú hru?" Snažím sa ho rozptýliť. Chvíľu na mňa pozerá a potom prikývne. Som zato rád.

V hlave mi stále vŕta, kto nezabúda, a kto by ma chcel zabiť. Musím o svojom tele zistiť viac. Nechcem, aby ma niečo prekvapilo. Usmejem sa. Som rád, že nie som slabý. Takto sa môžem lepšie brániť. Moje predošlé Ja bolo hrozne slabé. Nech som cvičil, ako som chcel, nikdy som nenabral svaly. Proste som to nemal súdené. Teraz je to však iné a ja to mienim využiť.

Po pol hodine a dvoch partičkách sa znova otvoria dvere, ale teraz v nich stoja rodičia.
"Tak, môžeš sa obliekať. Ideme domov," oznámia mi. Prikývnem a prevezmem si od nich tašku s oblečením a topánkami. Odkrivkám do kúpeľne. Pri prezliekaní sa dívam na svoje telo, ako sa len dá. Keď budem mať zrkadlo, bude to lepšie. Ale vidím, že mám dosť svalnatú postavu.

"Som pripravený," vyjdem von. Je to zvláštny pohľad dívať sa, ako dvaja dospelí ľudia a malé dieťa čakajú na mňa. V tele sa mi rozlieva príjemný teplý pocit.


>>>pokračovanie nabudúce
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 KATKA KATKA | 10. dubna 2014 v 17:18 | Reagovat

uf to teda bylo asi ho čeká ještě hodně překvapení , moc se na ně těším :-D

2 keishatko keishatko | 10. dubna 2014 v 23:10 | Reagovat

Aikawa Yaoi: nenechala si mi mail tak neviem kam odpísať.fb mám ked pôjdeš na keishatko.blog.cz tak ho nájdeš a k ďalšej otázke podľa toho aké yaoi myslíš anime či mangu :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama