03. Domov

29. dubna 2014 v 14:26 | keishatko |  Hups, umrel si!
No chcela som pridať Výstrel, ale ešte na neho čakám, kým príde do bety, takže vám zatiaľ dám ďalší dielik Hups, umrel si. Dúfam, že sa náhrada bude páčiť.

Beta: Barunka




Domov





"Páni, vyzerá to tu pekne," usmejem sa, keď vystúpim z auta a pozriem sa na dom.
"Asi to tu nespoznávaš, čo?" Opýta sa ma otec. Pokrútim hlavou.
"Je mi ľúto," a naozaj je. Ale toto je moja šanca na nový život a ja si ju nenechám pretiecť pomedzi prsty.
"Nič si z toho nerob. Tak poďme dnu, ukážeme ti celý dom a potom tvoju izbu. Asi tam bude neporiadok. Do tvojej izby sme nemohli vstúpiť. A úprimne, nechceli sme narušiť tvoje súkromie." Oboznámi ma matka. Zamrkám, to nemohli do izby, ani keď som bol mimo? Nechcem vedieť, aký grázel bol ich pravý syn.

"Toto je moja izba," ťahá ma za ruku Rin. Otvorím dvere a zadívam sa. Je na prvý pohľad poznať, že tu spí malé dieťa. Kopa plyšákov, detská nočná lampička. Posteľ v tvare autíčka. Polička plná detských rozprávkových kníh. Z lustra visia rôzne tvary, čo asi večer hádžu pekné tiene na izbu.
"Je naozaj krásna," pochválim mu ju. Trochu očervenie. Ale vidieť, že ho moje slova potešili.

"Tu je tvoja," ukáže mi otec na zatvorené dvere. Na nich je niekoľko nálepiek so slovami nevstupovať, biohazard a čo ja viem čo ešte. Natiahnem ruku a chytím kľučku. S opatrnosťou snáď nejakého japonského ninju otvorím dvere a nestačím sa diviť. Najprv sa spamätám z toho smradu, čo ma ovanie.
"Bože, čo tu umrelo?" Zamumlem šokovane a idem hneď k oknu. Odtiahnem ťažké čierne závesy a otvorím ho, aby sa tu riadne vyvetralo.
"Ešte že som sa nezabil na tom neporiadku," povzdychnem si. Tak to vyzerá, že budem upratovať hneď, ako ma prepustili z nemocnice. Aj na smetisku to vyzerá lepšie ako tu.
"Mama," otočím sa na ňu, neprekročila prah dverí.
"Mohla by si mi priniesť nejaké vrecia na odpadky a čistiace prostriedky, ak tu chcem spať, tak to musí prejsť dezinfekciou," oznámim. Ona sa usmeje a prikývne.
Ja sa zatiaľ pustím do prieskumu izby. Aspoň že posteľ je uchádzajúca. Ale aj tak ma desí, čo všetko je na tých obliečkach.
"Vrecia," zapiští Rin a pribehne ku mne.
"Dobre, tak začneme, nie?" Pohladím ho. Prikývne a pomôže mi triediť, čo všetko ide do vreca na vyhodenie a čo na vypratie. Aj keď toho nie je veľa, čo by som do pračky strčil.

"Nezmenil sa až moc?" Opýtam sa manžela. Spolu sledujeme, ako upratuje izbu, na ktorej si tak zakladal.
"Možno už bolo na čase, aby dospel. Vieš, je to predsa len moja krv, ale aj tak som rád, že tú pamäť stratil. Už sme si s ním vytrpeli všetko a rozhodnutie, že ho vyhodíme z domu sa mi priečilo a viem, že aj tebe. Toto možno bude konečne začiatok, ako naša rodina bude úplná," objíme ma. Prikývnem.
"Bolo by zlé, keby som si priala, aby sa mu pamäť nikdy nevrátila?" Opýtam sa ho šeptom.
"Keby hej, tak sme zlí obaja, lebo aj ja si to prajem a podľa výrazu Rina, tak aj on. Nového Adriána nám snáď zniesli z neba. Uvidíme, aké to bude, keď nastúpi späť do školy." Prekvapene na neho pozriem.
"Ty si mu zariadil aby ho vzali späť do školy?" Som šokovaná. Prikývne.
"Využil som svoje styky a vybavil to. Teraz, keď mu viac záleží na sebe a rodine, si myslím, že to dobre dopadne. Len neviem, ako ho príjmu ostatní študenti. Však vieš, že nebol príkladom slušného žiaka, dokonca ani delikventa. Bol chodiaca pohroma," povie zamračene. Viem, ako to myslí. V riaditeľni sme kvôli nemu boli veľmi často. Pomaly sme sa tam mohli nasťahovať. Vylúčenie bolo len otázkou času.
"Nemyslíš, že sme ho radšej mali zapísať do inej školy?" nadhodím opatrne.
"Nie, aj keď stratil pamäť, tak nech nesie následky svojho správania. Nech si získa tých, čo stratil, a ak sa mu bude chcieť niekto pomstiť, tak zasiahnu profesori. Dobre to dopadne, uvidíš," ubezpečuje ma. S povzdychom prikývnem a znova mi padne zrak na jeho izbu. Pod jeho upratovaním sa mení. Osvetľuje. Stráca nádych démonickej aury. Už je to asi tretie vrece, čo vyhadzuje k odpadkom. Zastaví sa aj pri dverách a strhne nálepky. Tým ma najviac poteší. To je znamenie, že nám dôveruje a môžeme k nemu vojsť.
"Možno by som mu mohla dať tie obliečky, čo som mu raz kúpila k Vianociam a bála som sa ich mu dať," ozvem sa s veselou náladou.
"Daj mu ich, isto sa poteší, však si teraz jeho mama. Prijal ťa a to je hlavné," dostanem bozk na spánok. Jeho mama. So všetkým, čo k tomu patrí. Moje srdce snáď toľko šťastia nevydrží.

"Do školy?" Zopakujem po matke. Pomáha mi navliecť nové obliečky na paplón a vankúše. Nádherne voňajú.
"Áno, s ockom si myslím, že je na čase, aby si školu dokončil a rozhodol sa, čo ďalej so svojím životom. Riaditeľ súhlasil s tým, že sa môžeš vrátiť do druhého ročníku a nemusíš znova od začiatku, ale musíš sa učiť a nesmieš chodiť poza školu," povie mi prísne. Prikývnem.
"Ale musím si prejsť to, čo som zameškal. To nejde len tak tam prísť a čakať, že mi profesori všetko vysvetlia," povzdychnem si.
"Adri, bolo by dobré, keby si sa pripravil na nie moc dobré privítanie," povie mi skrúšene.
"Nechápem," zamračím sa.
"No stratil si pamäť, ale oni nie. Pamätajú si, čo všetko si vyvádzal. Mal si svoj gang a tí neboli najvľúdnejší. V podstate ťa zo školy vyhodili, ale ocko sa za teba prihovoril. Prosím, snaž sa nevyvolávať rozbroje," pozrie na mňa prosebne.
"Pokúsim sa," usmejem sa na ňu.
"Chcem tvoje slovo," povie pevne. Povzdychnem si. Mohol som to čakať. Po tom všetkom, čo si asi prežili, sa ani nedivím.
"Sľubujem, že budem chodiť vzorne do školy, učiť sa a nerobiť hovadiny, za ktoré by ma mohli vylúčiť, alebo vás volali do školy," poviem úprimne. Snáď jej to bude stačiť.
"Ďakujem, veľa to pre mňa znamená," zatvári sa úľavne. Usmejem sa.
"Čo bude na obed?" Opýtam sa, aby som zmenil tému.
"Ježiš, obed, úplne som naň zabudla," spanikári a vybehne z izby. Uchitnem sa. Zapnem na prikrývke posledný gombík, a potom sa zvalím do postele.
"Škola," zamumlem. Som zvedavý, čo ma tam bude čakať. Snáď ju nejako prežijem. Ale jedno viem isto. Nenechám sa nikým vytočiť a ani zmlátiť. Čo som stihol zistiť, tak mám celkom silu. Pohľad do zrkadla ma milo prekvapil. Moje telo nie je chudé, ako som si doposiaľ myslel. Mám svaly. Keď som Rina požiadal aby mi priniesol plechovku coly, tak som ju po vypití dokázal ľahko skrčiť, čo mi v minulom živote robilo problémy. Nesmiem to zanedbať. Ak sa to bude dať, tak začnem chodiť do posilňovne. Nemienim o tie svaly prísť. Mám aj dobré reflexy. S Rinom sme si hádzali tenisovú loptičku a čo som bol nemotorný, tak teraz som si to kompenzoval, lebo som chytil akýkoľvek nadhod od Rina. Nemôžem uveriť, aké je toto telo úžasné a vôbec ma nemrzí, že som ho vzal nejakej duši, ktorá teraz trpí isto v pekle. On možno na tomto tele pracne makal a ja jeho snahu nenechám len tak.
Usmejem sa pre seba. Čo mi pripomenie, že mam piercingy. Dokonca aj v jazyku. Keď mi sestrička vrátila všetky moje ozdoby, dalo mi námahu zistiť, kam to všetko patrí. Ani diera v jazyku sa nedala prehliadnuť. Najprv som sa bál to tam vrátiť, ale potom som nabral odvahu a s ľahkosťou to tam zapadlo. Je teraz celkom zábava sa s tým v ústach hrať. Ani som nevyhodil to, čo mal v šuplíku. Niekoľko zvláštnych náušníc a piercingov. Možno neodstránim všetko, čo patrilo tomu, čo tu býval predo mnou.
"Adri, mama nás volá k obedu," chytí ma za koleno Rin. Posadím sa a stiahnem si ho do náručia, čo u neho vyvolá smiech.
"Hm, tuším sme by tam mali ísť," prehodím si ho cez rameno ako vrece zemiakov.
"Daj ma dolu," začne pišťať a kopať.
"No neviem, chcel som si ťa dať ako prílohu," plácnem ho po zadočku.
"Nie, ja nie som na jedenie. Ja som tvoj brat," povie veselo. Prehodím si ho tak, aby som ho mal v náruči ako nevestu.
"Tak brat a tí sa nejedia?" Opýtam sa na oko nechápavo. On pokrúti hlavou.
"Bratia sa objímajú, pusinkujú a hovorí sa im, ako sa majú moc moc radi," vysvetľuje mi.
"Ahá," vtisnem mu pusu.
"Mám ťa moc moc rád," poviem mu s úsmevom. On ma chytí okolo krku a vytiahne sa, aby mi dal tiež pusu.
"Aj ja teba mám moc moc rád," usmeje sa na mňa. Nevšimnem si, že sme už došli do kuchyne a teraz na nás rodičia pozerajú s dojatím. Mama sa vzchopí ako prvá.
"No chlapci, na to bude času dosť. Teraz sa usaďte, kým vám to nevychladne," upozorní nás. Prikývnem a Rina posadím na stoličku a sadnem si vedľa neho.
"Dobrú chuť," poprajem a s chuťou sa do toho pustím. Predsa len nemocničné jedlo nie je to, čo dostanete doma.


>>>pokračovanie nabudúce
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 KATKA KATKA | 29. dubna 2014 v 16:53 | Reagovat

mám trochu obavy ze školy asi mu to dají sežrat když uvidí že se chová jinak  přála bych si aby se mu nic zlého nestalo, je to úžasná povídka :-)moc se těším na pokračování výstřelu jak asi popohnat betu :-D

2 Tamias Tamias | 29. dubna 2014 v 21:35 | Reagovat

Krásný díl. Trochu mám obavy z toho jak to bude mít ve škole, ale věřím, že si poradí. Jinak moc se mi líbí, že opravdu chce využít druhou šanci co má.

3 kana kana | Web | 30. dubna 2014 v 20:09 | Reagovat

doufám že to bude brzo, fakt se těším :-)

4 Widlicka Widlicka | 1. června 2014 v 14:00 | Reagovat

Zatím to vypadá moc dobře, ale hádám, že ta škola a parta budou pořádný oříšek ;-) jsem vážně moc zvědavá, jak to bude dál ;-)

5 zz zz | 25. července 2014 v 13:10 | Reagovat

super je to .... len by bodlo pokračovanie .....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama