04. Škola

17. srpna 2014 v 22:40 | keishatko |  Hups, umrel si!
Na prianie Aburame Aikawy sem dávam pokračovanie aj poviedky Hups, umrel si! Som rada, že aj po takej dobe sa nájde čiteteľ, ktorý čaká na pokračovanie.

Beta: Barunka



Škola




"Nervózny?" opýta sa ma otec pred tým, ako vystúpime z auta.
"Tak trochu, predsa len neviem, ako ma privítajú. Hovoril si, že som nebol práve príkladný študent," povzdychnem si. Tešil som sa do školy, ale teraz, keď parkujeme pred budovou, tak mi žalúdok zviera hnusný pocit, že sa stane niečo, čo sa mi páčiť nebude.
"Nemaj obavy, to nejako zvládneš. Je pravda, že keď ty nemáš spomienky, tak ostatným ostali. Len to, prosím ťa, nevzdávaj a nerob nič unáhlené. Dalo mi prácu presvedčiť riaditeľa, aby ťa vzal späť," oznámi mi.
"Ja viem, tati, neboj. Budem sa snažiť sekať dobrotu," skúsim nadľahčený tón.
"Tvojmu starému ja by som neveril, ale tebe sa pokúsim. Konečne s mamou začíname veriť, že všetko bude dobré a my budeme šťastní, ako som si to vždy prial." Stisnem zuby k sebe. Vidieť, ako sa trápil. Nepochopím, prečo ich neprijal. Je to úžasná rodina. A teraz je moja. A ja ju nesklamem.
"Tak ideme," zavelí tatko s úsmevom.
"Ja ťa odprevadím do riaditeľne a odtiaľ to už budeš musieť zvládnuť sám," potľapká ma po ramene.
Potom už len v tichosti vojdeme do školy. Ešte hodina nezačala, na chodbách sú študenti a pri každom kroku cítim ich pohľady. Niektoré sú udivené, iné nenávistné, iné závistlivé a, na moje prekvapenie, niektoré sú s nádychom strachu. Nosom nasajem vzduch. Toto nebude prechádzka ružovým sadom. Nastanú zmeny, tým som si istý a so zmenami prichádzajú aj problémy. Zastaneme pred dverami riaditeľne. Po zaklopaní sme vyzvaní, aby sme vstúpili.
"Adrián. Tak ťa tu znova vítam a dúfam, že tentoraz to bude naposledy," uvíta ma hneď postarší chlapík.
"Dobrý deň, ďakujem, že ste ma vzali späť," poviem a dívam sa na jeho prekvapenú tvár.
"Tak teraz si ma prekvapil. Počuť z tvojich úst slovo ďakujem a bez sarkastického či ironického podtónu je fakt niečo. Neuraz sa, ale len ty si dokázal povedať ďakujem či prosím tak, aby to znelo ako nadávka," uškrnie sa na mňa. Čo mu na to mám povedať? Nič rozumné mi nenapadá, tak len ticho stojím a dívam sa na neho.
"Môj syn začína novú kapitolu života a ja verím, že nepremárni šancu, čo získal," ozve sa oco. Riaditeľ len prikývne.
"Rád budem sledovať jeho zmenu, ktorá sa v jeho živote udiala," oznámi. Potlačím povzdych. Je príjemné vedieť, že ma bude vedenie školy sledovať. Ale mal som to čakať.
"Tak je čas, aby ste šli do triedy. Dúfam, že dnes vás tu v kancelárii už neuvidím."
Prekvapene zamrkám. To ako mám ísť do triedy?
"J-Ja ale neviem, ktorá trieda je moja," oznámim mu.
"Oh, jasné, amnézia. Zástupkyňa ťa tam odprevadí. Prajem ti príjemné učenie," popraje mi, ale neviem, či to myslí v dobrom alebo s výsmechom. Človek si pri tom riaditeľovi môže byť ťažko niečím istý. Kývnem na oca a nasledujem staršiu pani. Očividne prehltla pravítko, lebo chodí tak divne vystreto, až ma z nej chrbát zabolel.
"Chodíš sem," zastaví sa pred jednými dverami. Povýšene sa na mňa pozrie.
"Možno si všetkých oklamal, ale ja viem, že si rovnako drzý naničhodník, ako predtým. Mňa neobalamutíš," šplechne mi do tváre.
"Ja vás chápem. Po tom, čo som počul, by som mohol ťažko čakať, že mi každý odpustí, čo som robil. Ďakujem, že ste ma sem doviedli," poviem jej slušne. Cúvne a párkrát sa zhlboka nadýchne. Potom ma obíde a rýchlym krokom odíde. Kto vie prečo. Ja sa otočím k dverám a zhlboka sa nadýchnem. Zdvihnem ruku a zaklopem. Počkám na vyzvanie, ale keď žiadne nepríde, tak otvorím dvere.
"Dobrý de...," zaseknem sa, lebo celá trieda na mňa civí ako na zázrak. Dokonca aj učiteľ.
"Neveril som, že vás vzali späť. Ale ako vidím, tak ste to znova dokázali. Sadnite si na svoje miesto a mlčte. Už to, že vás mám späť v triede, mi zvyšuje tlak," odfrkne si učiteľ. Fajn. Dokonalé prijatie od dospelého človeka. S týmto telom sa nebude žiť ľahko.
Vstúpim a porozhliadnem sa. Všimnem si jedno voľné miesto a idem k nemu. Znova ma všetci sledujú. Ja si len na ramene napravím batoh a nevšímam si ich. Konečne si sadnem.
"Ehm, si si istý, že tam chceš sedieť?" opýta sa ma šokovane. Zamračím sa, lebo ho nechápem. Bolo nejako určené, kde mám sedieť? Mali mi to povedať.
"No, áno. Videl som voľné miesto, tak som si sadol. Sedí tu už niekto?" Opýtam sa. Učiteľ trhane pokrúti záporne hlavou.
"Tak potom myslím, že je to v poriadku," poviem úľavne. V triede nastane šumot, ako sa všetci medzi sebou začnú baviť. Asi som horúca tému. Kto vie.
"Dobre, ticho. Pokračujeme," utne ich učiteľ a znova začne vykladať učivo.

Po hodine sa dívam von oknom. Neviem prečo, ale mám zlý pocit a rýchlo trhnem hlavou dozadu a moja ruka vystrelí. V ruke ma zaštípe tenisová loptička. Otočím pohľad do triedy. Okolo jednej lavice sú zoskupení asi štyria chalani. A na nej sedí piaty a očividne on hádzal tou loptičkou.
"Prečo si sa vrátil? Hovorilo sa, že si zhebol pri nejakej búračke," povie nenávistne. Hodím mu loptu voľným hodom.
"Ako vidíš, žijem a rozhodol som sa doštudovať," poviem a znova sa otočím. Nechcem nikoho provokovať. Čo mi asi nevyšlo, lebo mi kopne do lavice. Viem, že sa priblížil. Mám tak vyvinutý zmysel, alebo aspoň toto telo, že som to cítil.

"Mal by si vypadnúť. Nikto ťa tu nechce. Ľahšie sa tu dýchalo, keď sme ťa tu nemali. A radi by sme v tom pokračovali. Zmizni, inak ťa čaká peklo," zavrčí. Otočím sa na neho a zamračím sa. Cúvne a ja si povzdychnem.
"Pozri, mne je jedno, čo robíte. Ja chcem doštudovať. Pokojne sa tvárte, že tu nie som. Je mi to fuk. Prežil som a mienim to využiť," poviem mierne. Nebudem sa hádať a ani biť. Neviem, či to dokážem.
"Čo je s tebou?" opýta sa podozrievavo.
"Neviem, čo máš na mysli," ani sa na neho neotočím.
"Si divný," povie mi teda novinku.
"Stratil som spomienky, neviem, kto si, ani kto sú ostatní v triede. Sem ma musela priviesť zástupkyňa riaditeľa, možno to ma robí divným," zamumlem.
"Počkaj," rozosmeje sa a k nemu sa pridajú ostatní.
"To ako nevieš, kto sme a ani, čo si nám robil?" uisťuje sa. Otočím sa na nich.
"Presne tak," potvrdím mu to.
"Preto sedíš tam. To dáva zmysel. Teda až sa to oni dopočujú. To bude masaker," znova sa rehoce.
Táto konverzácia nemá zmysel. Som rád, keď konečne zazvoní na ďalšiu hodinu. Znova sa opakuje prekvapené zalapanie po dychu, keď ma učiteľ zbadá. Ale nekomentuje to a začne učiť. Viem však, že ma stále po očku sleduje. Tak to vyzerá, že chvíľu potrvá, kým si uvedomia, že odo mňa im žiadna hrozba nehrozí.

Konečne je obed. Idem za ostatnými s tým, že ma možno zavedú do jedálne či niekde, kde by sa jedlo dalo kúpiť. Narazím do niekoho, keď si obzerám chodbu a sem tam nakuknem do nejakej triedy.
"P-prepáč, ja som fakt nechcel. Nedíval som sa. Chceš peniaze? Dám ti ich, len ma, prosím, nebi," začujem vzlykot. Podivím sa.
"Nechcem peniaze..." nenechá ma dopovedať.
"Prosím, nebi ma, pokojne ti budem písať úlohy po celú školu," skočí mi do reči a mumle si svoje. Povzdychnem si. Ale potom si všimnem, že sme upútali pozornosť. Radšej mu pozbieram veci a chytím za lakeť. Prinútim ho postaviť sa na nohy. Strčím mu veci do rúk.
"Môžeš mi ukázať, kde tu dostanem jedlo?" Opýtam sa ho priamo. Chvíľu plače, ale potom asi pochopí moju otázku a šokovane sa na mňa pozrie.
"To má byť nejaký trik? Potom ma zatiahneš do prázdnej triedy a zbiješ?" Opýta sa neveriaco. Zdvihnem ruky na obranu.
"Pozri, ja ťa chápem. Asi ma poznáš z minula, ale ja si nič nepamätám. Mám amnéziu. Neviem, kto si a ani ťa nemám chuť biť. Som len hladný," poviem úprimne. Díva sa na mňa vyjavene a potom si rukávom mikiny otrie slzy. Celkom rýchlo sa vzchopil. Možno hral len divadlo, aby som mu neublížil. Kto vie.
"Ja som čakal bitku a nie žiadosť o pomoc," uchitne sa.
"No to čaká asi väčšina, ale ver, že o to teraz nemám veľmi záujem. Som len fakt hladný, tak mohol by si?"
"Jasne. To mi kamoši neuveria. Kráčam vedľa obávaného Adriána a nechce ma zbiť," mám pocit že som nejaká atrakcia.
"Doma ťa asi neučili slušnosti, čo?" pozriem na neho.
"Predstaviť sa?" napoviem mu, keď nepochopí. No asi mu to pripadá vtipné, lebo sa rozosmeje.
"On ma poučuje o slušnosti. Ten, čo je papuľuje učiteľom. Riaditeľovi si napľul do tváre a podpálil mu kanceláriu. Ten čo... Och prepáč," zasekne sa, keď sa zamračím. Nechcem to počúvať. Zaznamenám trochu červeného nádychu na jeho ušiach. Odkašle si a napraví veci, čo má v rukách.
"Volám sa Tomas," povie. Prikývnem.
"Teší ma, ja som Adrián, ale to už dávno vieš," uškrniem sa.
"Nerob to. Ak si naozaj stratil pamäť, tak ti poviem tajomstvo. Tvoj úškrn naháňa hrôzu. Už tak si desivý s tými piercingami a ľadovo smrteľnými očami. Nerob do toho tie grimasy. A to nehovorím, keď si mal v ruke pálku. Všetci utekali. Je dobre, že si normálne oblečený a nemáš žiadne kanady, či čo si to nosil. Jedným kopom si urobil dieru do steny. Často školu kvôli tebe opravovali," vysvetľuje mi.
"Tušil som to, ale nechcem na to myslieť. Vieš, ja to vnímam tak, že to robil niekto iný, nie ja. Nepamätám si to, neviem, že som bol taký parchant. A už tak mám dosť, že ma každý sleduje. Každý môj nádych, mrknutie a krok. Budem sa tváriť, že tu proste nie som, kým prehrmí, že som sa do školy vrátil." Aspoň to je môj plán. Dostanem buchnát do chrbta.
"Tak to veľa šťastia. Tam je bufet. Ja idem za partou. Maj sa a díky. Je fajn vedieť, že starý Adrián sa do školy nevrátil," zakýva mi a odbehne. No jeden z celej školy, čo sa ma prestal báť, aspoň v to dúfam.
To je pokrok.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Tamias Tamias | 18. srpna 2014 v 12:19 | Reagovat

Náhodou já se těší na všechny tvoje povídky a mám je moc ráda a stýskalo se mi po nich.

2 kana kana | 18. srpna 2014 v 21:06 | Reagovat

hezké :-)

3 Kikina Kikina | 20. srpna 2014 v 18:57 | Reagovat

Jee, konečně jsem se dočkala :-D mám z toho druhé vánoce, díky :-D už se těším na další kapitolu :-)

4 KATKA KATKA | 4. září 2014 v 10:57 | Reagovat

držím mu palce bude muset mít hodně trpělivosti :-)

5 Aikawa-chan Aikawa-chan | 29. prosince 2014 v 9:10 | Reagovat

Oh, arigatou moc!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama