05. Nové a staré tváre

4. září 2014 v 21:04 | keishatko |  Hups, umrel si!
Ako som sľúbila, tak sa snažím plniť. Nech sa páči, pokračovanie cyklusu. Príjemné čítanie.







Beta: Barunka

Nové a staré tváre





Adrián

"Prečo mám pocit, že mi do toho jedla napľula?" zamumlem si. Tak odporne na mňa kuchárka zazerala. Tuším, že ani jej Adrián neuľahčoval prácu tu na škole. No ale teraz sa bojím to jedlo zjesť, ale vyhodiť ho by bolo celkom neslušné. Budem sa musieť prekonať a zjesť to, aj keď to dvakrát lákavo nevyzerá.
"Ale no tak, otravu ti tam isto nedala," preruší moje dumanie niečí hlas. Zdvihnem pohľad, sadli si ku mne dvaja chalani, ale niečo sa mi na nich nezdá. Aj šum v jedálni nejako ustal. Asi sa deje niečo, čo mi uniká.
"Počuli sme, že máš amnéziu. To by vysvetľovalo to, čo robíš práve teraz," zasmeje sa ten so zelenými vlasmi.
"Snažím sa jesť, no aspoň kým to, čo mám v tanieri, nezje mňa," zamračím sa na tú brečku.
"Si vtipný, to sa nepočúva každý deň. Že Rob," otočí sa na toho druhého s divnými šedými vlasmi. Aspoň myslím, že je to taká farba. Trochu som z nej zmätený.
"To je pravda, Stan, vtipného Adriána sme ešte nestretli," no aspoň nejaká výhoda v tom ich vykecávaní. Poznám ich mená.
"No vraj si si sadol na naše miesta. Dúfam, že si presadneš," poznamená Stan.
"Učiteľ povedal, že tam nikto nesedí, tak nemám dôvod si sadnúť niekam inam. A ak ste si nevšimli, tak s vami nemám najmenšiu chuť strácať čas," postavím sa.
"Sadni si," chytí ma Rob za rameno. Pozriem na jeho ruku.
"Prečo by som mal? Poviete mi ešte niečo? Alebo sa tu mienite oháňať tým, aký som bol hajzlík pred nehodou, ako som vám desne ubližoval a teraz sa chcete pomstiť? Alebo mi poviete, že mám odísť zo školy, lebo teraz tu velíte vy? Viete čo? Ušetrite ma toho, dobre? Chcem si urobiť maturitu, ak ma k nej učitelia vôbec pustia, lebo očividne ma majú v zuboch aj oni. Takmer som umrel, dostal som druhú šancu a tu nepremárnim ospravedlňovaním minulých skutkov. Aj tak by mi nikto neveril. Radšej skúsim presvedčiť skutkami a známkami, tak ma nechajte. Ja som už dojedol, ak chcete, môžete si dať. Ja sa pokúsim vrátiť do triedy," taký dlhý výlev som dlho nemal. Ale asi som ich zaskočil, lebo sa kukajú na seba ako dve malé sovy. Využijem to a vytratím sa. Toto predstavenie škole snáď stačilo a dajú mi na dnes pokoj.

Stan

"To nie je Adrián, ktorého sme poznali. Vyzerá ako on, vonia ako on, ale to správanie, chôdza a ešte aj ten pohľad. To nie je Adrián," poviem pevne. Tá nehoda ho musela riadne zmeniť. Otočil sa o stoosemdesiat stupňov.
"Máš pravdu, ešte si sadol aj na naše označené miesta. Keby si čo i len trochu pamätal, tak vie, že kto si tam sadne, stane sa naším dobrovoľne nedobrovoľným pomocníkom alias sluha. On z nás strach nemá. Ani nami nepohŕda. Sme pre neho len cudzí študenti zo školy, kam chodí," povie môj parťák.
Usmejem sa na neho.
"Viem, čo sa ti prechádza tvojou šikovnou hlavičkou, chceš to využiť," presne povie to, čo chcem.
"A nie? Dalo by sa to využiť, kým ho do pazúrov znova nedostanú Aligátory. Ten gang som nikdy nemal rád a sám dobre vieš, že keby k sebe Adriána nestiahli, tak by neskončil tak, ako skončil. Dostaneme ho k nám, tak ako sme vždy chceli. Čím skôr, tým lepšie," poviem mu zamračene. Vtedy sme dlho otáľali a nakoniec sme ľutovali. Nieže by sme sa Adriána báli. Ale bol ako trieska v zadku. Nedalo sa s ním vôbec dohodnúť. Mal vygumovaný mozog. Pomaly nevedel ani sám rozmýšľať bez toho, aby mu oni do niečoho nekecali. Vedeli sme, že buď skončí v base za vraždu niekoho alebo v márnici. A to sa skoro stalo. Dokonca za nami ako prezidentmi študentského výboru raz prišiel aj jeho tatko s tým, že urobí čokoľvek, len aby sme Adriána dostali od toho gangu. Už vtedy sme vedeli, že to nepôjde. Nedal sa na nič nalákať. Miloval len a len seba, nikoho iného. Takže na zaľúbenosť či sex sa nedal zlákať a peniaze mal od nich. Známky a školu mal úplne na háku. Proste to nešlo. Bol mimo náš dosah. Ale teraz ho máme pod nosom. A ja nemienim dovoliť, aby sa vrátil tam, kde bol.

Rob ma objíme okolo pásu a vtisne mi bozk na krk.
"Dobre, máš úplnú pravdu. Ale teraz sme sa dobre nevytiahli pred ním. Ako to chceš dosiahnuť?"
"To už zariadi Tomas. Dostaneme jeho do party a on dotiahne Adriána. Videl si sám, bavili sa spolu ako kamoši. S ním to bude lahoda. Ale musíme ho sledovať, keby sa k nemu Aligátory priblížili, musíme zasiahnuť. Nič nenechať na náhodu." Rozhodnem sa.

Tomas

Zamračím sa. Tí dvaja okolo mňa krúžia ako supy okolo svojej zdochliny. No hej, blbé porovnanie, ale teraz sa tak fakt cítim.
"Nepáči sa mi váš nápad. Áno, bavil som sa s ním normálne, ale to z nás hneď nerobí kamošov na život a na smrť. Čo ak si spomenie a potom ja budem prvý na rane, to teda nie." Zamietnem to okamžite.
"Nespomenie si. Vraj jeho amnézia je trvalá. Však ani ty nechceš, aby sa to vrátilo ku starému a keď ho dostanú do pazúrov tí, čo pred tým, tak máme po chlebe. No tak sprav to a my sa ti potom odmeníme," ukecávajú ma.
"Pouvažujem o tom, dobre?" potrebujem si to nechať uležať v hlave.
"Zajtra nám dáš odpoveď, nemôžeme čakať, kým sa rozhýbeš, ak to nebudeš ty, zoženieme niekoho iného," otočia sa a odídu.
"To vy ste prišli za mnou," zakričím na nich, ale oni sa ani neotočia. Prečo vždy moje stretnutie s Adriánom má nejaké následky? A nato doplatím nakoniec ja.

Adrián

Úprimne som rád, že je koniec školy. Tá dusnota sa dala krájať. Otec mi hovoril, že to nebude med lízať, ale až taký extrém som nečakal. Cítil som, že všetci sledujú každý môj pohyb. Keď som zdvihol ruku, aby som si napravil batoh, tak sa minimálne desiati strhli, ako keby som tú ruku dvíhal priamo na nich. Bol som tyran, to je viac ako očividné. Vždy som takýmito ľuďmi pohŕdal a prial im len to najhoršie a teraz som v koži jedného z najhorších. Bude ťažké napraviť si tu reputáciu. Ale ani Čínsky múr nepostavili za jednu noc. Bude to trvať, ale verím, že to zvládnem. Ako som povedal tým dvom. Dostal som druhú šancu a nemienim premrhať ani jednu sekundu. Aspoň ten chalan, Tomas, sa ma nebál. Bola to na chvíľku nejaká tá zmena.

"Nazdar," už mám plné zuby pozdravov od divných ľudí. Otočím sa za hlasom. Tento sa mi zdá povedomý. Tuším to bol ten, čo bol u mňa v izbe v nemocnici.
"Dárius, ak si dobre pamätám," prehovorím na neho. Očividne ho poteší, že si ho pamätám. Všimnem si, že má rozbitú peru. Chytím ho za bradu a pozriem sa na to. Vidím mu na očiach, že je z toho nesvoj. Veď aj ja. Urobil som to automaticky. Nechcel som ho vystrašiť. Vlastne som v pomykove aj ja sám.
"Kto ti to urobil?" opýtam sa. Vytrhne sa mi.
"Spadol som," také priehľadné klamstvo.
"Keď to hovoríš, ale ja taký tupý nie som, aby som nevidel rozdiel medzi pádom a úderom päste," poznamenám.
"Čo sa vôbec staráš? Ako vidím, znova chodíš do školy. Získal si si dôveru rodičov a si veľký brat, ktorý miluje svojho malého brata. Čo sa staráš o niekoho, ako som ja?" vyšplechne na mňa.
"No tak prepáč, to ty si oslovil mňa, chcel som byť slušný," urobím krok vzad. Zatvári sa prekvapene. Čo som zas urobil, že som ho šokoval?
"Vidieť ťa cúvnuť je divné," poznamená. Pozdvihnem obočie.
"To mi chceš povedať, že som nikdy neurobil krok vzad, či čo?" svet sa asi zbláznil.
"No dá sa tak povedať. Aligátory vedia, že si prežil a trochu som si odskákal, že som ťa z nemocnice nezobral so sebou," vyjde s farbou von.
"A čo som nejaký plyšák, že si ma môžeš strčiť do vrecka a niekam ísť? A nezaujíma ma, kto sú Krokodíly, nechcem sa do ničoho miešať." Poviem rovno. On sa trochu zasmeje.
"Aligátory a nie Krokodíly," opraví ma. Uškrniem sa.
"Nie je to jedno? Plaz ako plaz," trhnem ramenom.
"No nehovor to pred nimi. Pozri sa, zamiešaš sa, aj keď o tom nevieš, človek sa od nich dostane len vo vreci a ty si v jednom skoro bol a oni to len tak nenechajú. Len si daj bacha," upozorní ma. Neviem, prečo mi to hovorí. Minule vyzeral, že ma chce zabiť na posedenie.
"Záleží ti na mne" skonštatujem. Trhne sebou, ako keby som mu dal facku.
"Nehovor hlúposti, bol by som radšej, keby si bol mŕtvy. Zbohom," otočí sa mi chrbtom a odchádza.
Usmejem sa. Skôr teraz vyzeral, ako keby bol rád, že mám všetky kosti na mieste. Ja si to zamierim do Rinovej školy. Sľúbil som mu, že ho vyzdvihnem z družiny. Tak idem dodržať sľub. Aspoň v jeho očiach nevyzerám ako ten najväčší darebák.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 KATKA KATKA | 5. září 2014 v 18:11 | Reagovat

asi bude ještě dlouho udivovat lidi kolem sebe ale musí to být divný pocit oni ho znají a pro něho jsou cizinci :-)

2 zuzu zuzu | 6. září 2014 v 10:37 | Reagovat

hmmmm..... zaujímavo sa to vyvyja .... super.... diki a jasné že sa tešim na pokračovanie ....

3 -W- -W- | 17. září 2014 v 0:15 | Reagovat

Nádhera, sice raději čtu v češtině, ale tohle je tak senzační, že jsem si to vzala ještě jednou od začátku :-D  :-P
Jsem moc zvědavá, jak si poradí s těmi "plazy" :-D

4 Marketa Marketa | E-mail | 7. října 2014 v 20:04 | Reagovat

No páni. Skvělá povídka, moc se těším na pokračování :-) Pěkně zajímavé :-D

5 Aikawa-chan Aikawa-chan | Web | 29. prosince 2014 v 9:12 | Reagovat

Nah, doufám, že už bude další kapitola ^^ je to opravdu úžasná povídka. Snad bude co nejdřív i Tichý výstřel. Kontroluji každý den, jestli tu budou další kapitoly :3

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama